Výroba živočíšnych potravín produkuje najväčšiu časť emisií potravinového systému

Často znejúci argument proti konzumácii menšieho množstva živočíšnych produktov je, že keď sa zvieratá pasú na pastvinách, je to v súlade s prírodou, je to prirodzené – zvieratá sú súčasťou týchto ekosystémov a preto tam zohrávajú nezastúpiteľnú úlohu. My si z nich iba potom vezmeme mäso, mlieko a iné produkty.

Nie je to nevyhnutne tak – veľmi záleží na množstve zvierat a na spôsobe manažmentu stáda. Pri dnešnej intenzívnej produkcii často poľnohospodári pasú príliš veľa dobytka na malom priestore. Vtedy sa pôda a rastliny nestíhajú zregenerovať a prichádza k degradácii pôdy a ďalšiemu úniku skleníkových plynov. Optimálne je teda rotačné/oplôtkové pasenie, kedy nenechávame zvieratá na jednom mieste príliš dlho.

Okrem toho, vždy sa musíme zamýšľať nad rovnováhou živín. Keď z pôdy neustále berieme živiny (zvieratá jedia rastliny a my konzumujeme živočíšne produkty ako mlieko či mäso), pôdu degradujeme. Preto potrebujeme tieto živiny dostávať nejakým spôsobom naspäť do pôdy alebo ju nechať dlhšie zregenerovať bez zásahu. Pri živočíšnej výrobe na pasienkoch je teda častý jav hnojenie pasienkov – v čom sú, samozrejme, skryté ďalšie fosílne palivá (a teda skleníkové plyny).

Jednoznačne je však pravda, že pasienky sú jediné teoretické miesto, ktoré by sme mali zvažovať na chov dobytka. Intenzívny chov dobytka, kedy mu pestujeme krmivo a potom zvieratá kŕmime „jedlom pre ľudí“, je neefektívny. Do úvahy teda prichádza kŕmenie zvierat zvyškami z poľnohospodárskej produkcie, ktoré ľudia nejedia, kŕmenie zvierat potravinovým odpadom a využívanie pôdy, na ktorej sa nedá pestovať, na chov zvierat (napr. pasienky).

Otázka už iba zostáva, či nie je lepšie nechať aj pasienky prírode – ako bezzásahové oblasti. Niektoré modely, ako napr. Röös et al. (2016), hovoria, že áno, z hľadiska minimalizácie skleníkových plynov by bolo najlepšie upustiť aj od pasienkového chovu a pasienky nechať radšej ako bezzásahovú zónu, kde sa bude postupne akumulovať biomasa (uhlík) v podobe drevín a pod.

Avšak, veľký argument za pasenie na tráve je potenciálne zvýšená sekvestrácia uhlíka. V krátkosti, sekvestrácia uhlíka v pôde znamená, že ukladáme uhlík v pôde v relatívne stabilnej forme. Interakcia rastlín a atmosféry funguje tak, že keď rastliny rastú, berú si z atmosféry oxid uhličitý a keď (od)umierajú, vypúšťajú ho do atmosféry naspäť. Avšak, za správnych okolností (klíma, zrážky, mikróby v pôde, manažment pôdy a pod.) môže byť malá časť uhlíka z koreňov a z výlučkov rastlín premenená na viac stabilné formy, čím sa uloží v pôde na dlhšie obdobie. Sekvestrácia uhlíka v tomto prípade teda znamená proces uloženia uhlíka z atmosféry do pôdy.

Znovu, do akej až miery vie dobytok prispieť uloženiu dodatočného uhlíka v pôde, veľmi záleží od manažmentu stáda, od potenciálu pôdu naviazať ďalší uhlík (pôda môže byť už saturovaná) a od ďalších okolností. Aj keby však k sekvestrácii prišlo, musela by byť nereálne vysoká, aby vynulovala efekt metánu a oxidu dusného (skleníkových plynov), ktoré dobytok aj na tráve produkuje. Preto sú s veľkou pravdepodobnosťou „zázračné účinky“ pasenia na tráve prehnané a očakávania zvrátenia klimatickej zmeny pomocou pasenia značne prestrelené.

O tejto téme odporúčame publikáciu Grazed and confused?, ktorá zhrnula relevantný svetový výskum na tému vplyvu dobytka na životné prostredie.

Áno, je pravda, že metán musíme brať inak, ako oxid uhličitý. V literatúre často berieme metán ako „28x silnejší“ ako oxid uhličitý (GWP100). Metán sa však v atmosfére správa inak ako oxid uhličitý. Oxid uhličitý sa vo všeobecnosti správa tzv. kumulatívne – to znamená, že v atmosfére zostáva, kým ho z nej nestiahneme. Avšak, metán pôsobí v atmosfére iba cca 10 rokov. Po 10 rokoch sa rozbije zväčša na oxid uhličitý a ďalšie plyny. Navyše, pri emisiách dobytka tento oxid uhličitý neberieme ako „nový“ – jedná sa totiž o rovnaký oxid uhličitý, ktorý stiahla z atmosféry rastlina, ktorú dobytok zjedol (napr. tráva) – neberieme ho teda ako oxid uhličitý, ktorý zvyšuje koncentráciu CO2 v atmosfére (iba sa tam vrátil naspäť).

Vráťme sa ale k metánu. Ak máme konštantné množstvo metán-produkujúceho dobytka, tak každý rok vyprodukuje rovnaké množstvo metánu a toto množstvo nahradí metán, ktorý vznikol 10 rokov dozadu. Preto sa môže zdať, že metán nie je problém – veď je ho v atmosfére už konštantné (vysoké) množstvo a planétu nezohrieva ďalej. Nie je to však úplne tak. Keďže množstvo dobytka na Zemi neustále rastie, produkuje aj viac metánu a teda koncentrácia metánu v atmosfére sa časom zvyšuje. Rovnako dôležité je si tiež uvedomiť, že vysoká koncentrácia metánu v atmosfére zohrieva planétu a preto je na mieste zamyslieť sa nad znížením tejto koncentrácie. Vďaka samovoľnému rozpadu metánu v atmosfére po cca 10 rokoch teda môžeme veľmi jednoducho a efektívne odstrániť veľké množstvá významného skleníkového plynu – stačí znížiť množstvá metán-produkujúceho dobytka.

Pre viac informácií o poľnohospodárskom metáne a jeho roli v klimatickej zmene odporúčame túto publikáciu.

A, samozrejme, netreba zabúdať na to, že s poľnohospodárskymi zvieratami sú spojené samostatné emisie oxidu uhličitého a oxidu dusného z hnoja, produkcie krmiva či iných vstupov a zo zmeny využívania pôdy (odlesňovanie, tvorba pasienkov či pôdy na pestovanie krmiva).

Áno, zvieratá sú výborné v spracovaní potravinových zvyškov, ktoré ľudia nejedia. Aj zvyškov z poľnohospodárskej produkcie, ale aj potravinového odpadu, ktorý vytvoria konzumenti.

Kŕmenie poľnohospodárskych zvierat primárne vedľajšími produktami a zvyškami je jedným z hlavných opatrení cirkulárneho potravinového systému. Avšak na zvyškoch by sme vedeli chovať iba zlomok aktuálneho počtu poľnohospodárskych zvierat.